Sediaci Býk

Autor: Vladimír Bis | 13.8.2007 o 9:25 | Karma článku: 11,53 | Prečítané:  6541x

V rubrike DIVOKÝ ZÁPAD vám budem postupne predstavovať významné postavy druhej polovice 19. storočia - indiánských náčelníkov a pištoľníkov Divokého západu. Kým začnem? Azda najznámejším indiánom všetkých čias, náčelníkom Siouxov SEDIACIM BÝKOM (Sitting Bull / Tatanka Iotanka).

"Nijakých belochov tu nechceme. Čierne hory patria mne. Ak sa belosi pokúsia vziať mi ich, budem bojovať."

Sediaci Býk

Sediaci Býk sa narodil pravdepodobne v roku 1831 na južnom brehu Grand Riveru. Paradoxom je, že na druhom brehu, neďaleko odtiaľ, aj zomrel. Ale to sa stalo až takmer o 60 rokov neskôr. Sediaci Býk bol Sioux (Dakota) a pochádzal z malej vetvy Hunkpapov, ktorí boli najbojovnejší zo siedmych kmeňov Siouxskej konfederácie. Územie Siouxov sa rozprestieralo zo západu od pohoria Bighorn na východ k rieke Missouri, zo severu až z dnešnej Kanady na juh k riekam Platte a Republican. Na začiatku 19. storočia mohlo byť Siouxov okolo 15 až 20 tisíc. Sediaci Býk sa narodil vo významnej hunkpapskej rodine. Jeho otec a obaja strýkovia boli náčelníci. Jeden z nich - Štyri Rohy - patril k najuznávanejším hunkpapským náčelníkom. V živote Sediaceho Býka zohral dôležitú úlohu. Už v mladých rokoch získal Sediaci Býk významné lovecké a bojové úspechy, hlavne proti úhlavným nepriateľom z kmeňov Vrán a Assiniboin. V týchto bojoch bol však aj viackrát zranený a jedno zranenie na nohe mu zostalo doživotne - kríval. Čo sa týka rodinného života Sediaceho Býka, mal viacero manželiek, avšak najlepší vzťah mal s dvomi sestrami (Národom Videná a Štyri Šaty), s ktorými mal viacero detí. Ich spolužitie trvalo od roku 1872 až do jeho smrti. Sediaci Býk sa neskôr stal svätým mužom - dokázal predpovedať budúcnosť, ktorú často videl vo svojich snoch. Mohol viesť rôzne posvätné obrady a hovoriť s „Veľkým Duchom". O Sediacom Býkovi sa hovorilo, že rozumel reči škovránkov, z ktorých jeden mu vraj neskôr predpovedal smrť. Keď mal Sediaci Býk okolo 30 rokov, všetci ho uznávali za svojho najväčšieho náčelníka. Bolo to práve v čase, keď museli čoraz naliehavejšie odolávať belošskej expanzii na západ. Belosi stavali na siouxskom území vojenské pevnosti a tieto čoskoro začali Indiáni prepadávať. Niekedy mali v boji väčšie úspechy, inokedy menšie, avšak belosi nakoniec svoje pevnosti spálili a opustili. Donútil ich k tomu Sediaci Býk spolu s načelníkom Siuoxov - Oglalov Červeným Oblakom. Výsledkom bolo podpísanie mierovej zmluvy v roku 1868. Bol to významný úspech Siouxov, pretože dovtedy s belochmi často prehrávali a to hlavne vinou nedostatočnej výzbroje. Mierová zmluva však bola aj výsledkom nezvyčajnej siouxskej jednoty, ktorá vždy bývala ich slabou stránkou. Avšak v tom čase už bolo dávno po občianskej vojne a to umožnilo, aby Spojené štáty plne sústredili svoj záujem na ekonomický potenciál Západu. Hrnulo sa tam tisíce prisťahovalcov, spoločnosti Central Pacific a Union Pacific neúnavne stavali železnicu naprieč celým kontinentom. V tom čase mnoho Siouxov už žilo v rezerváciách, odkázaní na milosti americkej vlády. Žili tam pod vedením stárnuceho Červeného Oblaka. Takýto život Sediaci Býk však razantne odmietal. Obidvaja títo náčelníci sa usilovali o dobro pre svoj ľud, avšak každý iným spôsobom. Sediaci Býk bol vlastenec, ktorý chcel zachovať pôvodný spôsob života. Červený Oblak bol štátnik, ktorý si uvedomoval nevyhnutnosť zániku starého spôsobu života. Znamenalo to živoriť v rezerváciách, ale prežiť.

sittingbull3.jpg sbhat2.jpg  

 Neskôr Sediaci Býk prestal bezhlavo útočiť proti belochom, ale bol pripravený brániť svoju zem, ak by bola napadnutá. Čoraz častejšie mu však ubúdalo spojencov, ktorí odchádzali žiť do rezervácií. Zveri a bizónov s príchodom belochov ubúdalo, Indiáni hladovali a najmä v zimných mesiacoch žili z vládnej podpory blízko pevností a rezervácií. V letných mesiacoch sa však žalúdky naplnili a spojencov pribudlo. Vážnejšie problémy nastali potom, ako absolvovala vládna výprava expedíciu do Čiernych Hôr (Black Hills), aby potvrdila zvesti o výskyte zlata v tomto srdci Siouxského územia. Zlatonosná horúčka zasiahla Spojené štáty silou epidémie a tisíce dobrodruhov mierili na Západ. Pre Siouxov však boli Čierne Hory zásobárňou mäsa, dreva a hlavne posvätným územím a preto sa vpádu belochov neprizerali so založenými rukami. Vláda, v snahe vyhnúť sa ďalším ťažkostiam, sa pokúsila Čierne Hory od Siouxov odkúpiť. Keď sa jej to nepodarilo, chcela ich získať násilím. Proti posledným divokým Siouxom vyslala armádu, ktorá ich mala priviesť k poslušnosti a zahnať do rezervácií. Ako sa neskôr presvedčili, nešlo o jednoduchú úlohu, pretože Sediacemu Býkovi sa podarilo zjednotiť všetky voľne žijúce siouxské kmene, ktoré boli navyše posilnené o Indiánov z rezervácií, ktorí mali mimo zimných mesiacov povolené poľovať a tak si prilepšiť jednotvárny rezervačný jedálny lístok. V polovici júna sa konal pod vedením Sediaceho Býka každoročný Tanec slnka, v ktorom chcel náčelník ešte viac vyburcovať svoj ľud k obrane svojej zeme. Navyše v tom čase mal Sediaci Býk víziu, že Siouxovia porazia belochov. 17. júna 1876 síce došlo k prvému ozbrojenému stretnutiu, ale podľa Sediaceho Býka očakávané veľké víťazstvo ešte len malo prísť. A naozaj, armáda pod vedením generála Custera zastihla Siouxov 25. júna 1876 pri riečke Little Bighorn, kde však utrpela krutú porážku, ktorú im uštedrili Sediaci Býk spolu s mladým náčelníkom Šialeným Koňom. Generál Custer neprozreteľne svoje sily rozdelil, takže Indiáni najprv rozprášili majora Rena a potom sa vrhli na Custera. Ten v boji zahynul, spolu s ním 260 kavaleristov, avšak Sediacemu Býkovi sa postup belochov na západ nepodarilo zastaviť. Naviac celá Amerika túžila po pomste za milovaného generála Custera a tak bol osud Indiánov spečatený. Ďalší vojaci smerovali na Západ, aby raz a navždy skoncovali s hŕstkou divochov brániacich postupu civilizácie. V septembri 1877 bol zavraždený náčelník Šialený Kôň (Crazy Horse). Sediaci Býk utiekol s hŕstkou najvernejších do Kanady. Odtiaľ sa však čoskoro vrátil, aby sa vzdal američanom. Až do konca svojho života už žil v rezervácii a iba vo svojom srdci spomínal na staré časy. V rezervácii sa prehĺbili medzi Siouxami rozpory, mnohí už boli celkom oddaní belošskému spôsobu života. Sediaci Býk však takýto život stále odmietal a preto sa stal nepohodlný. Všetko napokon vyvrcholilo vraždou Sediaceho Býka 15. decembra 1890 jeho vlastnými ľuďmi. Či mal rezervačný agent James McLaughlin v úmysle Sediaceho Býka naozaj zabiť, alebo iba zatknúť, to sa nikdy nedokázalo. Sediaci býk zomrel guľkou členov indiánskej polície - seržanta Býčej Hlavy, ktorý s ním bojoval pri Little Bighorne a seržanta Červeného Tomahawka, ktorý bol jeho vlastný synovec! Sediaceho Býka teda nepremohli v boji belosi ani indiánski nepriatelia, ale jeho vlastný ľud.

toroseduto1.jpg

"Keď človek niečo stratí, no vráti sa a pozorne hľadá, potom to nájde a práve tak si teraz počínajú Indiáni, keď vás žiadajú, aby ste im dali to, čo ste im v minulosti sľúbili a myslím si, že sa k nim nesmiete správať ako k zveri a preto som aj vyrástol s takými pocitmi, aké mám. Nazdávam sa, že moja krajina má teraz zlú povesť a chcem, aby mala dobrú povesť. Kedysi mala dobrú povesť a občas dlho rozmýšľam, kto jej tú povesť pokazil."

sittbill.jpg

Obrázok - Sediaci Býk s Buffalo Billom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Poďme sa rozprávať, ako sa treba rozprávať o očkovaní

Sedem tipov, ako viesť debatu s tými, čo neveria.


Už ste čítali?