Červený Oblak

Autor: Vladimír Bis | 12.9.2007 o 8:02 | Karma článku: 11,38 | Prečítané:  4724x

"Nepáči sa mi, že generál Custer prichádza so svojimi vojakmi do Čiernych hôr, lebo je to krajina Lakotov!" (Red Cloud / Makhpiya Luta)

Červený oblak bol náčelníkov Lakotov - Oglalov. Z tejto vetvy pochádzal aj slávny vojnový náčelník Šialený Kôň. Červený Oblak sa narodil asi v roku 1822 v dnešnej Nebraske a patril medzi najvýznamnejších indiánskych náčelníkov druhej polovice 19. storočia. On a Sediaci Býk viedli rozdelený lakotský národ - kým Sediaci Býk bol vodcom tých Lakotov, ktorí odmietali rezerváciu a život podľa vzoru belochov, Červený Oblak viedol tých, ktorí videli nevyhnutnosť prijať život v rezerváciách. Viedol tých, ktorí skôr prijali fakt, že s ich pôvodným spôsobom života je koniec. Vyjadrené krátko - Sediaci Býk bol vlastenec a Červený Oblak štátnik. Lenže kým Červený Oblak rezignoval na boj, zaznamenal ako vodca veľké víťazstvá. Práve pre tieto úspechy nevedeli Sediaci Býk a Šialený Kôň pochopiť, prečo tak skoro zakopal vojnovú sekeru.

redcloud.jpg  redcloud3.jpg

Červený Oblak bojoval predovšetkým v rokoch 1860 - 1870 a vtedy mu bol často verným spojencom náčelník Lakotov - Bruléov, ktorý sa volal Škvrnitý Chvost. Keď totiž skončila vojna Severu proti Juhu (1861 - 1865), na lakotské územia začalo prúdiť oveľa viac belochov, ako kedykoľvek predtým. A tak sa po prvýkrát v histórii Lakotovia spojili, aby spoločne čelili vpádu votrelcov. Červený Oblak bol do boja motivovaný tromi hlavnými dôvodmi - chrániť bizónov, ktoré boli ich hlavným zdrojom potravy, ďalej odporom k železnici, ktorá sa stavala srdcom územia Lakotov no a napokon nenávisti k alkoholu, lebo zabil jeho otca. Červený Oblak však nevyhľadával boj za každú cenu, no tentoraz bol jeho plán jasný. Úplné vyštvanie belochov z lakotského územia. K tomu ale bolo potrebné zdokonaliť bojovú disciplínu, pretože to bola slabina, v ktorej zlyhávali najmä mladí bojovníci. Lenže Červenému Oblakovi sa to do veľkej miery podarilo a tak spolu s čejenskými spojencami vykoľajovali vlaky, vypaľovali pevnosti, dvakrát vydrancovali mesto Julesburg, skrátka dosiahli mnohé víťazstvá. Medzi tie patrí hlavne tzv. "Fettermanov masaker", kedy do posledného muža pobili Lakotovia 80 člennú jednotku kapitána Fettermana. História v tejto súvislosti menej spomína fakt, že Lakotovia mali v tomto boji obrovské straty, niektoré zdroje hovoria až o 200 mŕtvych, no dôležitejší bol výsledný efekt - Američania opustili všetky 3 pevnosti, územie pri Powder river a Big Horn a prestali používať Bozemanov trail.

redcloud6.jpg  redcloud7.jpg

Toto všetko spečatila v roku 1866 zmluva, podpísaná v pevnosti Fort Laramie, ktorá hovorila o zákaze vstupu belochov na vyčlenené indiánske územie, severne od tejto pevnosti. Bol to obrovský úspech Červeného Oblaka. Radosť však netrvala večne. Aj túto zmluvu, ako desiatky ostatných, Američania porušili. V roku 1874 sa totiž v Black Hills, na indiánskom území, našlo zlato a to bol začiatok konca. Belosi zaslepení túžbou po bohatstve začali napriek zákazu masovo prenikať na indiánske územie a aj keď mala armáda príkaz od prezidenta vpádu belochov zabrániť, každý si uvedomoval, že neexistuje sila, ktorá by také niečo realizovala. Indiáni sa samozrejme neprizerali so založenými rukami, hrozil ďalší konflikt a tak vláda Spojených štátov, aby demonštrovala svoju silu, pozvala Červeného Oblaka na jar roku 1875 do Washingtonu a chcela s ním jednať o Black Hills. Toto síce Červený Oblak razantne odmietol (neskôr prebehli ďalšie neúspešné jednania o odkúpení Black Hills, napr. pri White river), no zároveň vo Washingtone poznal reálnu silu belochov a zistil, že nad nimi nie je možné zvíťaziť. Starnúci náčelník teda zobral tých, ktorí zdieľali jeho názory, do rezervácie. Tam sa sústredil na jediné - aby Lakotovia prežili. Nezúčastnil sa ani pamätnej bitky pri Little Big Horne (jeho syn paradoxne áno, rovnako ako väčšina Lakotov), ani Tanca duchov (1889 - 1890) a kým mal silu, hájil práva svojho ľudu v rezervácii. Na sklonku svojho života úplne oslepol. Jeho životná púť skončila v roku 1909 v rezervácii Pine Ridge, kde je aj pochovaný.

redcloud9.jpg  redcloud10.jpg

Kto bol teda Červený Oblak? Náčelník, ktorý sa príliš skoro vzdal? Alebo skutočný ochranca svojho ľudu, ktorý zvolil život - síce rezervačný, ale život - pred istou smrťou v nerovnom boji? Na toto už asi nikdy nebude existovať jednoznačná odpoveď. No meno Červeného Oblaka prežilo dodnes, ako jedného z najslávnejších Lakotov.

redcloud4.jpg  redcloud8.jpg

"Čí hlas znel prvý na tejto pôde? Hlas červeného ľudu, ktorý mal iba luk a šípy. Nechcel som to, čo sa dialo v mojej krajine a ani som na to nevyzýval. Belosi však prechádzajú mojou krajinou. Keď príde beloch do mojej krajiny, zostáva za ním krvavá stopa. Mám v tejto krajine dve horstvá - Čierne Hory a Big Horn. Neželám si, aby tam Veľký Otec vybudoval cesty. Povedal som to už trikrát, prišiel som to sem povedať po štvrtýkrát."

redcloud2.jpg  redcloud5.jpg 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zatiaľ obvinenie Trnku nezrušila, prípad študuje Čižnár

Dozorujúci prokurátor spochybnil dôvod na stíhanie bývalého šéfa prokuratúry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Video z Kočnerovej jachty je len začiatok

V Kočnerovej knižnici sa ešte skrývajú ďalšie fotky či videá.

Bödörova výpoveď nesedí s Threemou

Haščák riešil s Kočnerom aj siskára Forischa.


Už ste čítali?