Little Wolf (Malý Vlk alebo Malý Kojot / Ohkumgači) bol náčelník Severných Čejenov. Narodil sa asi v roku 1820. Bol pohľadný muž, dôstojný a láskavý. Jeden jeho priateľ o ňom kedysi povedal:
„Možno viem, prečo bol štastný človek po celý svoj život. Keď bol ešte malý, cez jednu zimu jeho kmeň trpel hladom. A matka Little Wolfa vytiahla kúsok bizónieho mäsa a povedala mu, aby bol trpezlivý, pretože keď vyrastie, určite bude musieť prežiť aj ťažšie časy. A tak v ten deň Little Wolf hladoval a neskôr jeden hladný pes uchmatol ten kúsok mäsa a vybehol z teepee. Jeho matka vybehla chytiť psa a chcela ho potrestať. Ale on sa psa zastal a povedal, že ten pes to mäso ukradol, pretože bol určite hladnejší ako on."
Život mladého Malého Vlka ponúkal mnoho príkladov statočnosti, ktorá bola tak charakteristická pre Čejenov a to ho inšpirovalo k ďalším víťazstvám. Bol ešte mladý, možno 35 ročný, keď osud začal ukladať na jeho kmeň mnohé tragické udalosti a krízy. Bol to práve Malý Vlk, kto väčšinou ochraňoval svoj ľud na jeho úteku z Indiánskeho teritória do domova na severe. Čejeni sa delili na Severnú a Južnú vetvu a Malý Vlk patril k Severným Čejenom, ktorí pochádzali z vysokej a suchej oblasti, plnej bizónov a vláda ich dala premiestniť do horúceho a vlhkého kraja. Krátko po ich príchode začali mnohí chorľavieť. Navyše jedla bolo málo, zverina takmer žiadna a tak začali čoskoro hladovať. Čejeni boli zvyknutí jesť mäso, ale kravy, ktoré im pridelovala vláda, boli samá kosť a koža. Indiáni to vydržali asi rok, ale potom ich trpezlivosť vypršala. Rozhodli sa utiecť domov, na sever. Hoci nablízku bol vojenský tábor, Indiáni neskývali svoj úmysel a otvorene hovorili o návrate domov. Keď utiekli, neúnavne smerovali na sever a samozrejme sa za nimi vydalo mnoho prenasledovateľov a mnohí im stavali pasce na miestach, kadiaľ predpokladali, že Indiáni pôjdu. Utečencov bolo asi 300, z toho 60 až 70 bojaschopných mužov, zvyšok starci, ženy a deti. Za účelom polapenia utečencov bolo nasadených až okolo 13 tisíc ľudí, ktorí zatiaľ neúspešne chytali Indiánov, ktorí odhodlane pokračovali na ceste domov. Aj keď sa Indiáni snažili vyhýbať boju, napokon predsa došlo k štyrom stretnutiam, v ktorých mali zabitých 6 mužov a mnoho zranených. Stojí za zmienku, že počas leta zašiel Malý Vlk za agentom a snažil sa mu danú vec vysvetliť:
"Indiánske Teritórium pre nás nebola dobrá krajina a radi by sme sa vrátili do nášho domova v horách na severe, kde nám vždy bolo dobre. Ak to nie je v tvojej moci dať nám na to povolenie, môže niekto z nás zájsť do Washingtonu a tam túto vec vysvetliť. Alebo môžeš napísať do Washingtonu a vyžiadať pre nás povolenie."
„Zostaňte ešte jeden rok" odpovedal agent, „a potom uvidíme, čo môžeme pre vás urobiť."
„Nie." Povedal Malý Vlk. „Musíme ísť teraz. Za ďalší rok by tam nezostal nažive nikto z nás."
Čoskoro bolo zistené, že traja Indiáni sa stratili a náčelníkovi bolo prikázané, aby vydal 10 mužov ako rukojemníkov pre ich návrat. On odmietol:
„Traja muži" povedal, "putujúci divokou krajinou sa môžu ľahko ukrývať a nikto ich nenájde. Nikdy ich nemusíte nájsť a budete navždy väzniť mojich mužov."
Agent mu pohrozil, že ak náčelník tých mužov nevydá, obmedzí dodávky potravín do rezervácií a celý kmeň bude hladovať. Zabudol však, že hovorí s Čejenmi. Títo ľudia totiž nevedeli pochopiť, ako môžu byť väzni niekoho, s kým sa rozhodli žiť v mieri a prišli do rezervácií.
„Počúvajte, priatelia, som priateľ všetkých belochov a bol som dlhý čas. Nechcem vidieť rozliatu krv v tejto agentúre. Idem domov, na sever. Ak pošlete za mnou vojakov, mali by sa držať za nami v istej vzdialenosti. Lebo ak budete chcieť bojovať, budem bojovať proti vám a zem na tomto mieste sčervená od krvi."
Potom ich dostihla armáda. Za utečencami poslali stopára z kmeňa Arapaho:
„Ak sa teraz vzdáte, dostanete jedlo a bude s vami dobre zaobchádzané."
Malý Vlk mu odpovedal:
„Vraciame sa domov, do našej krajiny. Nechceme bojovať."
Boli však stále bližšie k vojakom a raz na nich zaútočili. Podarilo sa im držať sa 2 dni, bez jediného mŕtveho a iba s niekoľkými zranenými. Potom sa vojaci stiahli a Čejeni pokračovali v ceste na sever, nesúc svojich zranených.
Pri Running Water sa skupina rozdelila. Jedna časť pod vedením náčelníka Dull Knife (Tupý Nôž alebo Zornička / Tahmelapašme) už nevládala utekať a rozhodla sa odísť do agentúry Red Cloud. Neďaleko, iba 2 dni, od pevnosti Fort Robinson ich objavila armáda a boli zajatí. Tupý Nôž povedal kapitánovi Johnsonovi, že nemieni bojovať, chce len doraziť za náčelníkmi Red Cloudom (Červeným Oblakom) a Spotted Tailom (Škvrnitým Chvostom), aby v ich agentúrach ľudia dostali jedlo. Johnson mu oznámil, že týchto náčelníkov presunuli ďaleko na sever. V pevnosti Robinson ubytovali Čejenov v zrubových barakoch, dali im jedlo, prikrývky a lieky. Museli však odovzdať zbrane. Okolo barakov boli stráže. Po vyše 3 mesiacoch prišiel príkaz z Washingtonu, aby boli Čejeni presunutí nazad na juh. Nikto z Indiánov s tým nesúhlasil. A tak sa v jednu januárovú noc odhodlali na útek za Červeným Oblakom do rezervácie Pine Ridge. Nocou zapraskali prvé výstrely, boli prví mŕtvi. Medzi nimi žiaľ aj syn Tupého Noža... Kým svitlo ráno, vojaci zahnali naspäť do pevnosti 65 Čejenov, vyše 30 ich však ušlo. Títo koncom januára skutočne dorazili do rezervácie Pine Ridge, tam ich však uväznili. Malý Vlk zostal celú zimu živoriť pri potoku Lost Chokecherry. Neskôr odišiel zo svojimi ľuďmi do pevnosti Keogh, až pokým nedostali rezerváciu pri rieke Tongue.
Dull Knife
„Žiadame len, aby sme smeli žiť v pokoji. Sklonili sme sa pred vôľou Veľkého Otca a odišli sme na juh. Chorľaveli sme a zistili, že tam Čejeni nemôžu žiť. Môžete ma na mieste zabiť, ale neprinútite ma, aby som sa vrátil."
Little Wolf
„Zašli sme na juh a veľa sme si tam vytrpeli. Mnohí zomreli na choroby, ktoré ani nevieme nazvať. Naše srdcia túžili po krajine, kde sme sa narodili. Bola nás už iba hŕstka a túžili sme po našej krajine, kde by sme mohli žiť. A tak sme utiekli, ale vojaci nás prenasledovali. Povedal som im, že nechceme bojovať, ale oni po nás strieľali."
