Custer medzitým prepustil Indiánskych zvedov - ich úlohou bolo len nájsť tábor - a tak Curley sledoval boj z neďalekého kopca a neskôr, napriek zlej angličtine, popísal priebeh bitky. V týchto okamihoch však Custer prvýkrát videl na vlastné oči, že Indiánsky tábor je obrovský a že bude potrebovať čo najviac vojakov, aby dokázal čeliť presile. Preto poslal trubača Martina s odkazom, aby priviedol na pomoc oddiel kapitána Benteena a zásoby:
„Benteen, vyrazte a ponáhľajte sa! Veľký tábor. Prineste zásoby. P.S. prineste zásoby!" Opakovanie slov reálne ilustruje, v akom psychickom stave sa Custer nachádzal. Martin zázračne dorazil k Benttenovi, pričom jeho kôň bol viackrát zranený.
Lenže Benteen Custerovi na pomoc neprišiel. Benteen nevedel, kde je Custer, nevedel to ani Reno. Namiesto pomoci prichádzalo ku Custerovi stále viac Indiánov.
Náčelník Lakotov - Čiernonožcov Orol Zabiják neskôr spomínal:
„Mnoho mladých mužov sa presunulo k miestu, kde sa zhromaždili vojaci Dlhého Vlasu Custera. Bolo ich toľko, ako keď zatrepete úľom a vyletia včely. Ako uragán."
Bojovníci, ktorí zmeškali bitku s Renom, sa skryli v poraste pozdĺž rieky a keď sa Custer priblížil na dostrel, spustili paľbu. Toto Custera nesmierne prekvapilo, pretože bol zvyknutý jedine útočiť. Teraz bol však nútený ustúpiť. Svoju jednotku rozdelil - 2 roty (Calhoun a Keogh) poslal hore na vysoký hrebeň a zvyšné 3 roty (Tom Custer, Yates a Smith) postupovali medzi riekou a hrebeňom dole prúdom a snažili sa nájsť brod. Indiáni začali okamžite Custera, Yatesa a Smitha prenasledovať a boli posilnení asi 400 bojovníkmi, ktorí sa vrátili z boja s Renom. Tí potom napadli Calhounovu a Keoghovu rotu.
Toho dňa, v sparnom popoludní 25. júna 1876, bojovala proti armáde Spojených Štátov najpočetnejšia Indiánska armáda v histórii. Azda 2000 Indiánskych spojencov, poschovávaných v roklinách pri rieke, (niektoré zdroje uvádzajú až 4000 bojovníkov) - Lakotov, Čejenov a Arapahov prinútili slávneho generála Custera k obrane. Ten zakrátko poznal, že boj je beznádejný a prikázal ustúpiť na neďaleký pahorok, neskôr nazvaný ako Custer Last Stand alebo Posledný vzdor. Na tomto mieste je dnes pamätník, s hrobmi vojakov presne tak, ako v bitke padli. Priebeh Custerovho posledného vzdoru nebolo možné nikdy presne zrekonštruovať, pretože nikto z 264 belochov neprežil a Indiáni pri popise bitky mali často úplne odlišné svedectvá, snáď zo strachu alebo si snáď chceli u belochov šplhnúť.
Obrázok: kapitán Myles Keogh, ktorý bol posledný žijúci beloch z Custerovej jednotky
Rozklad Custerovej armády teda začal priamym útokom zo severu náčelník Oglalov Šialený Kôň a neskôr zboku zaútočil náčelník Hunkpapov Gall, ktorý zdecimoval Calhounovu jednotku a toto všetko spôsobilo úplnú deštrukciu zvyškov Custerovho vojska.
Belosi sa najprv držali dobre. Vždy jeden držal niekoľko koňov a ostatní strieľali. Indiáni čoskoro pochopili, že treba zastreliť vojaka, ktorý drží kone a tak vniesli do radov vojakov zmätok a navyše mohli Indiáni pochytať splašené kone. Situáciu výstižne popísal náčelník Gall:
„Jeden vojak vždy držal niekoľko koní, ostatní strieľali. Snažili sme sa zastreliť tých, čo mali na starosti kone a potom sme kričali a mávali dekami, takže sa kone rozbehli a pri rieke ich pochytali čejenské ženy. Neskôr tam bolo toľko prachu a dymu, že sa zotmelo takmer ako v noci."
Indiánov bolo toľko, že nemuseli plytvať cennou muníciou, mohli strielať stovky šípov naraz a tie mali ničivý účinok, prepichovali vojakov a kone ako ihelníček. Navyše povaha terénu hrala do karát práve Indiánom, využívali každú terénnu prekážku, aby sa ukryli, pričom vojaci boli ako na dlani. V ten deň Indiáni nepreukazovali ukážky odvahy, v ten deň chceli zabíjať, lebo sami mali byť zabití. Nebrali ani nikoho do zajatia. Objavili sa fámy, že zvyšok vojakov zo strachu pred smrťou prosil Siouxov, aby ich vzali do zajatia. Nič také sa nedialo a takisto nie je predpoklad, žeby sa vojaci k takému niečomu uchýlili. Podľa Indiánov bojovali belosi statočne, až do posledného muža.
Obrázok: náčelník Lakotov Dážď V Tvári Zvyšok vojakov sa opevňoval za mŕtvolami koní. Mnohé z nich boli zastrelené práve na tento účel, voči čomu Custer najskôr protestoval, neskôr však už uznal správnosť konania. Kone ale netvorili ideálny kryt, lebo proti padajúcim šípom ochranou neboli. Ak sa ale vojaci schovali pod kone, prišli k nim neskôr Indiáni a podrezali ich nožom.
V tom čase už Custer prežíval osobnú tragédiu. Ako človek prišiel o svojho švagra Jamesa Calhouna, brata Bostona Reeda, synovca Armstronga Reeda (ktorý si urobil niečo ako výlet a proti Indiánom nikdy nebojoval) a brata Toma Custera. Okolo smrti Toma Custera bola rozvírená hladina v súvislosti s náčelníkom Lakotov Dážď V Tvári . Toho dal kedysi Tom Custer zbičovať a Dážď V Tvári sa mu údajne pri Little Big Horne pomstil - zabil ho, zmrzačil jeho mŕtvolu a potom mu vyrezal a zjedol srdce. Tento fakt však Dážď V Tvári do smrti popieral.
A potom bol zabitý aj samotný George Armstrong Custer. Aj okolo jeho smrti sú dodnes nejasnosti a navždy už zostanú. Jedno je ale isté - bol zabitý ranou do spánku a hrude, ale kto to urobil, nevieme. K jeho zabitiu sa hlásilo viacero Indiánov (napr. Plochý Bok alebo Statočný Medveď), Buffalo Bill urobil z jeho vraha Sediaceho Býka , no pravdepodobne ho zabil bojovník Mnikonžuov Biely Bizón, ktorý sa neskôr po bitke priznal historikovi Campbellovi a presne mu popísal priebeh zabitia. Je ale možné, že Custera zabil Santijský bojovník Hlučný Chodec (syn náčelníka Inkpadutu), nakoľko získal generálovho koňa a je otázka, z akého dôvodu.
Custerovu nahú mŕtvolu (ako jednu z mála nezohavených) okomentoval Hunkpapa Zlá Polievka:
„ Dlhý Vlas. Považoval sa za najväčšieho muža na svete a teraz tu leží. "
Obrázok: Custerov brat Boston Reed
Z belochov žil najdlhšie kapitán Keogh. Jeho mŕtvola tiež ako jedna z mála nebola zmrzačená a skalpovaná, zrejme z úcty, kedže najdlhšie vzdoroval. Jediným živým tvorom, ktorý zostal na bojisku, bol ranený Keoghov kôň Comanche, ušetrený zrejme z úcty ku Keoghovi. Neskôr bol Comanche vymenovaný za čestného príslušníka Siedmej Kavalérie a už nikto na ňom nesmel jazdiť. Zomrel na starobu v novembri 1891. Mumifikované telo tohoto koňa je najcennejším exponátom univerzity v Lawrence v Kansase.
