Pony Express - 1. časť (história)

Autor: Vladimír Bis | 13.6.2011 o 7:42 | (upravené 13.6.2011 o 13:04) Karma článku: 7,62 | Prečítané:  1857x

Pošta bola v histórii ľudstva prepravovaná rozličným spôsobom a kým doznala dnešnú fázu v podobe elektronickej pošty, tak na preprave poštových zásielok sa podieľali hlavne zvieratá. V Spojených štátoch amerických 19. storočia dominoval kôň. A práve tento bol využitý v krátkej, ale nesmrteľnej kapitole amerického Západu s názvom Pony Express. Fungoval iba rok a pol, od apríla 1860 do októbra 1861, ale vydobil si nezmazateľné miesto v histórii.

Pony Express prepravoval zásielky vo formáte pohľadnice. Hoci cena za takýto typ pošty nebola nízka – platilo sa 5 dolárov za list do váhy približne 14 gramov – Pony Express nepochovala iba cena. Bol to telegraf, ktorý 24. októbra 1861 spojil Ameriku, jeho hlavnou výhodou bola rýchlosť prenosu informácií za nízku cenu a vedeniu spoločnosti Pony Express bolo okamžité jasné, že bez štátnej podpory v tomto nerovnom boji nemôžu zvíťaziť. Po uvedenom dátume síce ešte Pony Express fungoval na určitých lokálnych úsekoch niekoľko rokov, ale už nespájal východ so západom.
Keď v Amerike vypuklo niekoľko zlatých horúčok a dobývali sa ďalšie a ďalšie Indiánske územia, tak vyvstala potreba spojiť východ so západom. Toto spojenie uspokojivo realizovala až železnica, ale tá spojila východ a západ až v máji roku 1869. Jej predchodcom bola dostavníková pošta, tá však bojovala so zásadným nedostatkom – naprieč Amerikou nedokázala prejsť za menej než 3 mesiace.
V roku 1860 však kalifornský senátor William Gwin zhmotnil svoje plány o expresnej poštovej linke a oslovil spoločnosť Russel, Major & Waddel, slovo dalo slovo a svetlo sveta uzrela nová spoločnosť Pony Express. Nová poštová linka začínala na východe v St. Joseph v Missouri a končila na západe v kalifornskom Sacramente. Prechádzala štátmi Kansas, Nebraska, Colorado, Wyoming, Utah a Nevada. Bola dlhá 3200 kilometrov. Poštové zásielky prepravovali osamotení jazdci na koňoch, ktorí uvedené územie zvládli najprv za 11 dní, neskôr len za 8 až 9 dní !!! A tu treba dodať, že často išli úplnou pustatinou, divočinou, medzi nepriateľskými Indiánmi, v horúčave, daždi alebo mrazoch. Priemerný vek jazdcov bol 18 rokov.

Je pravdou, že vedeniu spoločnosti sa postupne podarilo uzavrieť dohody s mnohými Indiánskymi kmeňmi o neútočení na jazdcov Pony Expressu, ktorí mali špeciálne, jednoznačne rozpoznateľné oblečenie – červenú košeľu a žltú šatku. Dohoda so všetkými kmeňmi však neexistovala a len ťažko sa dá predstaviť, ako nechávajú rôzne bojové spolky typu „Psí vojaci“ z kmeňa Čejenov jazdcov úplne na pokoji. Takže nebezpečenstvo bolo stále aktuálne, napriek tomu však pre Indiánov neboli najväčším lákadlom samotní jazdci alebo nebodaj ich pošta, ale kone na prepriahacích staniciach, o ktorých si povieme neskôr.
Vráťme sa však na začiatok, na ktorom stál inzerát, lákajúci jazdcov do Pony Expressu:
Pony Express zo St. Joseph v Missouri do Kalifornie, za menej ako 10 dní. Hľadáme mladých, chudých, šlachovitých chlapíkov, nie starších ako 18 rokov, ktorí sú skvelými jazdcami a ktorí sú ochotní denne riskovať svoj život. Prednosť majú siroty. Týždenný plat 25 dolárov. Odpovedajte na adresu stajňe Pony Express v St. Joseph, Missouri.

pony express

25 dolárov! To bol v tom čase plat, ktorý bol približne dvojnásobný oproti robotníkovi v továrni. Pony Express hľadal siroty – vysvetlenie sa ponúka vo fakte, že tento podnik mal v biznise dlhodobé plány, pre siroty ponúkali perspektívu a vedenie podniku sa chcelo o týchto chlapcov pravdepodobne aj dlhodobo postarať.

V čom spočívala pracovná náplň jazdcov Pony Expressu? Na plný plyn uháňať na koni k najbližšej prepriahacej stanici, kde si jazdec vymenil koňa za čerstvého a uháňal ďalej. Úseky boli od seba vzdialené približne 10 až 15 míľ, podľa zložitosti terénu. Celkový počet prepriahacích staníc presne nepoznáme, ich počet bol často udávaný rôzne, v počte až do 200. Keď jazdec prichádzal do prepriahacej stanice, upozornil na seba – aby sa minimalizoval čas výmeny - trúbkou, ktorú nosil pri sebe. Výmena koňa tak trvala približne len jednu minútu.  V určitých miestach jazdec svoju jazdu ukončil a na danom mieste mohol prespať a pripraviť sa na ďalšiu jazdu.

RidersPonyExpress

Jazdci mali na sedle upevnenú tzv. mochillu, na ktorej sa nachádzali štyri kožené brašne , v ktorých sa bežne vyskytovalo  10 – 15 kilogramov poštových zasielok. Pošta sa mohla zastaviť jedine v poštovom úrade, nikdy nie na trati. Čas pri odovzdávaní zásielok musel byť taktiež minimalizovaný.
Jazdci boli často ambiciózny a túžili prekonávať traťové rekordy. Legendárny Robert Halsam je držiteľ rekordu v čase, za ktorý prešiel celú trať – bolo to neuveriteľných 7 dní a 17 hodín!
Najslávnejším jazdcom Pony Expressu bol William Frederic Cody, známy ako Buffalo Bill, ktorý do služieb spoločnosti vstúpil ako 15 ročný. Úsek, ktorý by sme dnes mohli prirovnať vzdialenosti z Bratislavy do Košíc, zvládol Cody za necelých 9 hodín, čím sa zaradil medzi špičku.
Rekordy však vznikali hlavne z iných dôvodov, ako osobných ambícií jazdcov. Nebolo zriedkavé, že na mieste odovzdávky pošty ďalší jazdec nečakal. Dôvody mohli byť rôzne – nečakaná choroba či rôzne objektívne príčiny (prepad stanice Indiánmi...).

Hollenberg_PonyExpress_Station

Obrázok: prepriahacia stanica Pony Expressu v Kansase

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

DOMOV

Kaliňák nepovažuje sotenie ženy za podstatné, nová ombudsmanka to skúma

Policajný prezident Tibor Gašpar chce zlepšiť psychickú prípravu policajtov.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?